15. Cestujem, dospievam a som šťastná

Prešli ďalšie tri týždne mojej výmeny, a ja som si povedala, že by bolo znovu na čase niečo napísať, aj keď vlastne neviem čo. Niežeby sa nič za tých pár týždňov nedialo, ale skôr neviem čo sa deje vo mne a ako sa ku všetkému postaviť a vyjadriť, ale poďme na to a začnime ďalšími novými zážitkami.

V sobotu, týždeň po ceste do Chiquitánie sme sa s mojimi host rodičmi a Sarah vybrali na výlet. Skoro ráno sme vyrazili z Tariji na západ do vysokých hôr. Prechádzali sme kľukatými cestami, každým metrom bližšie k tmavým mračnám, až mi začalo byť trošku zle. Musím povedať, že na zmenu nadmorskej výšky je moje telo citlivé, ale keď sme vystúpili ešte trošku vyššie a dostali sa na náhornú plošinu, bolo mi lepšie.

IMG-20181020-WA0176
Fotka fotená programom zaznamenávajúcim nadmorskú výšku

 

Počasie bolo zrazu slnečné, zem zelenšia a ja som sa nestačila diviť, aké krásna je Bolívijská zem. Po dvoch hodinách cesty sme sa dostavili na miesto zvané Lagunas de Tajzara v bez mála 3800 metroch nad morom. Dychberúce scenérie, čerstvý vzduch, pieskové duny, voľne žijúce plameniaky či lamy (keď sme ich zbadali, takmer sme sa rozplakali), no skrátka bola som šťastná a očarená tou nádherou. Zaujímavosťou je, že tam okrem nás nikto nebol, čo ma trošku zarazilo, pretože to bolo jedno z najkrajších miest, aké som kedy videla a nie je to od Tariji až tak ďaleko.

IMG-20181020-WA0043

IMG-20181020-WA0058
Takáto šťastná som bola

20181020_111343.jpg

O týždeň na to som mala úžasnú možnosť spoznať ďalšiu časť kultúry, a to tak, že som bola na bolívijskej svadbe. Ženil sa môj host bratranec. Svadba ako taká ma trošku sklamala, chýbali na nej akékoľvek tradície a nemalo to nijakú organizáciu ani program. Proste len prídete, jete a tancujete. Na omši som bohužiaľ ničomu nerozumela, ale bola pekná. Aj tancovačka bola dobrá, no tá najlepšia časť prišla o jednej v noci, keď som chytila kyticu. Bola som z toho v šoku, tak snáď mi to prinesie šťastie.

20181028_021041
Už len nájsť toho pravého 🙂

Minulý víkend som strávila s mojou host rodinou v Cochabambe (Kočabambe), treťom najväčšom meste v Bolívii. Štrnásťhodinovú cestu autobusom po bolívijských cestách (slovenské sa mi už nezdajú až také zlé) sme na poslednú chvíľu vymenili za jednohodinový let z Tariji, chvalabohu. Bývali sme u mojej host tety, vo veľmi bohatej štvrti. Poviem vám, že také domiská pokope na Slovensku asi ani nenájdete. Sociálne rozdiely sú tu naozaj obrovské a tým pádom sa aj razantne mení životný štýl rôznych Bolívijčanov. Príde mi to naozaj fascinujúce, možno aj trochu smutné, ale spoločnosť je tak nastavená, takže priveľká ľútosť by asi bola zbytočná. Ale späť k výletu. Cochabamba sa mi naozaj veľmi páčila, je to o dosť väčšie a modernejšie mesto, ako Tarija.

P1100800.JPG

Taktiež je gastronomickým centrom Bolívie, čiže sme ochutnali veľa výborného jedla a keď vravím veľa, tak naozaj veľa, pretože porcie tam boli gigantické. Z taniera pre jednu osobu sme sa najedli traja, haha.

20181103_145538
Tradičné jedlo z Cochabamby, pique macho. Nevyzerá nijako špeciálne, ale je to výborné, hlavne to mäso

Navštívili sme vyhliadku so sochou Krista, ktorá je mimochodom väčšia ako tá v Riu, v Brazílii. Bol to naozaj skvelý výlet a ďakujem mojej host rodine, že ma vzali so sebou.

P1100793
Socha Krista v Cochabambe

Ešte pred cestou do Cochabamby sme navštívili cintoríny, pri príležitosti sviatku všetkých svätých (todos santos). Je to veľmi podobné, ako na Slovensku, ľudia chodia na cintorín, zapália sviečku a ozdobia hroby rôznymi kvetmi a dekoráciami. Čo je ale odlišné, je, že vôbec to tu nie je smutný deň, ľudia sedia pri hroboch svojich najbližších celý večer, jedia, rozprávajú sa, no skrátka je to také príjemné posedenie s rodinou. Viem, že to znie zvláštne, ale naozaj sa mi to páčilo. Tradičné je aj prestrieť stôl s obľúbenými jedlami a fotkami ľudí, ktorí zomreli, ale u nás doma sme to nerobili. Halloween je tu veľký boom, 31. večer bolo na ulici neskutočné množstvo detí prezlečených do rôznych kostýmov, ale predpokladám, že zatiaľ to nie je také, ako v USA.

A ako sa inak mám? Ťažko povedať, ťažko sa vyjadriť. Mám sa dobre, žijem svoj sen, ale cítim, že všetko sa začína meniť, vrátane mňa. Uvedomila som si to v posledných týždňoch, a až som sa toho mierne zľakla. Neviem to popísať úplne konkrétne, ale cítim, že dospievam, že sa kryštalizujú moje názory na mnohé veci a viem, že vo veľa situáciách by som sa teraz zachovala veľmi odlišne ako pred tromi mesiacmi, keď som ešte spala vo svojej milovanej posteli v Košiciach. Samozrejme to vnímam pozitívne, ale predsa len, je trošku náročné sa s tým všetkým vysporiadať, je toho neskutočné množstvo. Predstavte si, že zo dňa na deň vystúpite z lietadla na opačnej pologuli a musíte hodiť za hlavu svoj život, ktorý ste budovali 16 rokov, a začať odznova. Nemáte nič a na všetkom, aj na tých najväčších maličkostiach musíte pracovať. Je to výzva, je to dobrodružstvo, veľmi veľa ma to za tie tri mesiace naučilo. Takže ak to číta niekto, kto váha či ísť do zahraničia, hovorím vám jednoznačne áno!

S rodinou je všetko v poriadku, aj tu už opadol prvotný ošiaľ z matia nového člena domácnosti, takže je to už viac-menej taká rutina, pohodový rodinný život. Absolútne na nič sa nemôžem sťažovať, rodina mi dáva všetko, čo potrebujem, a to nie len čo sa materiálnych vecí týka. Nedá sa povedať, že je to rovnaké, ako s vlastnou rodinou, to je asi za taký krátky čas nemožné, takže som naozaj šťastná a spokojná, pretože som sa s nimi vždy cítila, ako doma.

IMG-20181020-WA0097
Moji host rodičia Patty a Sergio

S kamarátmi je to stále lepšie a lepšie, aj keď samozrejme, ani pre nich ani pre mňa nie je jednoduché sa na sto percent otvoriť, ale ľudia v Bolívii sú naozaj veľmi, veľmi milí, v Tarije obzvlášť, a už po tom čase čo som tu, môžem povedať, že väčšina z nich sú aj naozaj dobrí ľudia, takže myslím si, že sa to už približuje k vytvoreniu naozajstných kamarátstiev s niektorými z nich. A samozrejme stále sú tu aj ostatní výmenní študenti, ktorí sú mi oporou, ja sa snažím byť oporou pre nich, a zažívame rovnaké pocity, takže je tiež super s nimi tráviť čas.

Uf, myslím, že som to zvládla, ospravedlňujem sa za prípadné gramatické chyby, priznávam sa, že word korektor musí zasahovať čoraz častejšie, keďže sa snažím slovenčinu používať minimálne, aby som nevyšla z myslenia v španielčine. Dúfam, že sa vám článok páčil, a že si užívate farebnú jeseň.

Natálka

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Vytvorte si webové stránky alebo blog na WordPress.com.

Up ↑

%d bloggers like this: