17. Lanovky ako MHD, Titicaca a Tihuanaku

Pokračovanie rozprávania o mojej ceste po Bolívii je tu! Tak sa pohodlne usaďte a začíname!

Cesty vlakom z Uyuni do Orura som sa úprimne obávala, pretože vlaky nie sú v Bolívii práve bežnou záležitosťou. Moje obavy sa bohužiaľ naplnili. Bolo to niečo otrasné. Cesta trvala okolo siedmich hodín, z ktorých som spala asi dve, celú dobu sa to hojdalo, prepadávalo, išlo to pomalšie ako traktor na cestách prvej triedy a bola tam neskutočná zima. Takto nejako si predstavujem vlaky z 19. storočia. Keď som sa zobudila asi o šiestej ráno, nachádzali sme sa v krásnom prostredí hôr s žltým zakrpateným porastom, kde-tu malé chudobné dedinky. Prechádzali sme okolo obrovských vodných kaluží, po ktorých sa prechádzali stovky ružových či bielych plameniakov. Bolo to nádherné, unikátne a hneď mi to zlepšilo náladu. Ako sa vlak približoval, plameniaky otvorili krídla v vzniesli sa do vzduchu. No skrátka, nádhera. Dorazili sme do Orura, maximálne dobití a bez nálady. Mali sme raňajky, prešli sme sa po meste, navštívili sme katedrálu a bane, čo bolo zaujímavé až trošku strašidelné. Potom sme vyšli na vrchol mesta k miestnej panne, odkiaľ bol výhľad na celé Oruro.

img-20181201-wa0022
Všetci výmenní študenti v Orure

Je to mesto, ktoré taktiež leží vo vysokej výške, je veľmi špinavé a nie zrovna zaujímavé či pekné pre turistov. Mne sa ale celkom páčilo, a bola to taký pravdivý, poriadne chudobný obraz Bolívie. Poobede sme sa už vybrali na cestu autobusom do La Paz. Najprv som sedela s Hansim, výmenným študentom z Nemecka, ale keďže to bol autobus ako doprava medzi mestami, Hansiho vyhodila z miesta jedna staršia pani indiánka. Tak si hovorím, no super, teraz sa budem štyri hodiny nudiť. Samozrejme som sa jej prihovorila, mala som pre ňu prichystaných veľa zaujímavých otázok, no tu som zistila, že pani nerozprávala po španielsky, len quechua (kečua), čo je jeden z najpoužívanejších pôvodných jazykov v Bolívii (dokopy je ich 36). Takže nič z toho, no. Celú cestu som teda prespala. Do La Paz sme dorazili podvečer, ubytovali sa v zatiaľ najluxusnejšom päťhviezdičkovom hoteli, až sme sa cítili divne a príliš nóbl, na to že sme len banda dobrodružných deciek, ale poviem Vám, že v Bolívii sa ani za takouto úrovňou nedá schovať latinskoamerická mužská povaha. Na večeri som nevedela nájsť svoj telefón (ako vždy) a na izbe som ho tiež nemohla nájsť. Tak som sa obrátila na recepciu a dala som im moje číslo, aby mi skúsili zavolať, či sa náhodou neobjaví. Nakoniec som svoj mobil našla na izbe (ako inak) a o pár dní mi pán z recepcie napísal ako sa mám, či stále cestujeme a podobne. Už som si na to v Bolívii aj celkom zvykla, no od zamestnanca päťhviezdičkového hotela by som to teda nečakala haha, aspoň že už ho nikdy v živote neuvidím.

Nasledujúci deň sme hneď od rána išli spoznávať La Paz. Geograficky je to neskutočne zaujímavé a unikátne mesto, pretože je to akoby diera v náhornej plošine, ale v tejto diere sú ďalšie kopce, na ktorých sú postavené budovy. Ako prvé sme sa pozreli na unikátne eróziou tvarované skaly, medzi ktorými sú postavené turistické chodníky. Nachádza sa to ale v meste v obklopení domov, čo vytvára veľmi zvláštny dojem.

p1110058

img-20181205-wa0019

Šoférovanie v La Paz je asi to posledné, čo by som tu chcela robiť, hlavne po stranách “diery”, kde sú cesty veľmi strmé a úzke, no ísť autobusom bol celkom adrenalín. Našťastie má La Paz jednu úžasnú vychytávku. Lanovky tu fungujú ako mestská hromadná doprava, lístok na ne je lacný a tak sa pohodlne dostanete z bodu A do bodu B bez zápchy a ešte aj s úžasnými výhľadmi. My sme sa zviezli po troch linkách a bolo to skvelé.

p1110133

p1110071

Následne sme si pozreli centrum, hlavné námestie, kde sídli bolívijská hlava štátu a naobedovali sa.

p1110086
Námenstie v La Paz a naši sprievodcovia z Rotary:)

Poobede sme mali čas na menšie nákupy suvenírov a hlavne krásnych indiánskych svetrov. Večer sme si v hoteli spravili menšiu párty, kde všetky krajiny pripravili nejakú tradičnú pochúťku. Ja som sa spojila s Nemcami a spravili sme zemiakové placky, čo je tradičné pre obe strany.

V sobotu sme mali naplánovaný ďalší skvelý výlet, a to jazero Titicaca. Cesta z mesta bola pomerne dlhá, pretože len dostať sa z La Paz a Alta trvá vyše hodiny. Najprv sme sa dostavili do mesta Copacabana nachádzajúce sa na pobreží jazera. Celá táto oblasť je veľmi dôležitá pre indiánsku kultúru a históriu.

p1110098
Pani na trhu v Copacabane

V mestečku sme si pozreli kostol, trhy a prešli sa až do prístavu, odkiaľ sme sa nalodili a vyrazili spoznávať jazero. Titicaca je najvyššie položené splavné jazero na svete, leží vo výške viac ako 3800 m.n.m. na hraniciach s Peru.

p1110094

p1110104

Pristavili sme sa na najväčšom ostrove pomenovanom Isla del Sol, v preklade slnečný ostrov. Vyšľapali sme až takmer na vrchol, kde sme videli lamy a alpaky. Následovne sme videli múzeum, kde nám ukázali, ako si Inkovia stavali domy, aké lode používali na dopravu po jazere a aj aké oblečenie nosievali. O krok ďalej sme stretli šamana, ktorý nám spravil malú omšu v Aymarčine (ďalší z indiánskych jazykov, pochádzajúci z La Paz) a dal nám aj požehnanie.

p1110119

Zišli sme z kopca na pláž, kde sme si namočili aspoň nohy, pretože voda bola na kúpanie pomerne studená. Taktiež sme sa plavili po indiánskej plachetnici, kde ma obliekli do tradičného ponča a mohla som si vyskúšať veslovanie, čo bolo viac než ťažké.

img-20190107-wa0013
Ja s Julie a Sarah na brehu jazera Titicaca
img-20181223-wa0009
Natália vesluje loď na Titicaca. Life is crazy

Už bolo neskoré popoludnie, tak sme sa opäť nalodili na našu loď a plavili sa asi dve hodiny späť do Copacabany. Jazero Titicaca je nádherné a obrovitánske, v pozadí je vidno siluety vysokánskych zasnežených hôr.

20181201_160138

p1110113

Autobusom sme sa vracali do La Paz počas západu slnka a keď sme schádzali do mesta z náhornej plošiny, úplne sa zotmelo. Mohli sme teda vidieť celé obrovitánske mesto zhora s miliónmi svetiel a s búrkou v pozadí. Totálne som sa zamilovala do tohto výhľadu a nikdy naň nezabudnem.

Nedeľa bola našim posledným dňom v La Paz. Nasadli sme do ďalšej lanovky, z ktorej bol výhľad na majestátne hory za mestom, ktoré musia mať až do 6000 m.n.m.

P1110080.JPG

Touto lanovkou sme sa dostali do mesta Alto, ktoré je vlastne plynule napojené na La Paz, ale nachádza sa na náhornej plošine po výške viac ako 4000 m.n.m a je taktiež obrovitánske. Je ale aj dosť chudobné, veľmi nebezpečné a vôbec nie je pekné. Odtiaľ sme išli autobusom do Tiwanaku, čo je starodávne čiastočne zachované indiánske mesto. Niečo ako Machu Picchu, len omnoho menšie.

p1110135

p1110136
Puerta del Sol, v preklade Slnečná brána je najväčším skvostom mesta Tiwanaku

IMG-20181206-WA0039.jpg

Odtiaľ sme sa vrátili do Alta na letisko, ktoré je jedno z najvyššie položených na svete. A z tohto letiska sme odleteli a povedala som Adiós jednému z najfascinujúcejších miest, aké som kedy videla. Pristáli sme v Cochabambe, no tu sa vyskytol problém. V meste bola nedeľa bez áut, čo znamená že do šiestej večera nič nejazdí. Na letisku bolo trinásť bicyklov, lenže nás je vyše 30 a keďže všetci chceli ísť do centra na bicykli, Rotariáni sa rozhodli, že zostaneme všetci na letisku, aby to bolo spravodlivé. A tak sme sa rozhodli, že sa budeme bicyklovať po parkovisku a robiť blbosti, ako ísť traja na jednom bicykli. Bol to adrenalín, úplne skvelý zážitok a neskutočná sranda. Večer sme sa presunuli do parku s farebnými fontánami.

Nasledujúci deň sme sa vybrali na Cochabambský vidiek, najprv do krásnej dedinky s Námestím a pekným výhľadom, navštívili sme tradičnú hrnčiareň, kde nám ukázali, ako sa vyrába nádobie a potom sme išli do sadu s broskyňami a jablkami. Bolo to veľmi zaujímavé a ovocie chutilo ako z neba.

P1110140.JPG

img-20181205-wa0012
Moji najmilovanejší výmenní študenti z Tariji. Z ľava: Corentin z Francúzska, Sarah z Belgicka, Ja, Grant z USA a Sawyer z USA

Posledný deň nášho výletu pozostával zo spoznávania mesta. Išli sme sa sochu krista a do centa, lenže ja som to všetko už poznala vďaka mojej skvelej prvej host rodine, ktorá ma do Cochabamby vzala už predtým.

IMG-20181206-WA0043.jpg

Poobede nasledovalo lúčenie s výmennými študentmi, čo sa neobišlo bez sĺz a dúfam, že ich ešte aspoň raz všetkých uvidím. Večer sme ako poslední odleteli my, z Tariji a dorazili sme domov maximálne vyčerpaní, ale obohatení o množstvo zážitkov a nových priateľstiev.

Výlet bol úplne úžasný, ďakujem mojim skvelým rodičom a Rotary za možnosť spoznať krásy Bolívie a vytvoriť si kamarátstva dúfam, že na celý život. Bolo mi cťou spoznať krajinu, ktorá je mojim druhým domovom a do ktorej som sa totálne zamilovala. Moja krásna Bolívia:)

 

Reklamy

One thought on “17. Lanovky ako MHD, Titicaca a Tihuanaku

Add yours

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Blogujte na WordPress.com.

Up ↑

%d bloggers like this: