Ahojte, vítam vás po naozaj dlhej dobe pri čítaní nového článku. Veľmi ma mrzí moja neaktivita, ale mala som naozaj veľmi rušné obdobie. Takže tu sú nejaké zaujímavé veci, ktoré sa odohrali za posledné dva mesiace mojej výmeny v Bolívii.
Prvého februára sa na hlavnom námestí otvorilo karnevalové obdobie. Prebiehalo to ako sprievod ľudových súborov z Tariji. Tancovali, prechádzali sa na koňoch, bol to pekný zážitok.
O pár dní na to, sme po viac ako dvojmesačných letných prázdninách nastúpili do školy. Teraz som tu v poslednom ročníku, ktorý sa nazýva Promoción, čo je skvelé lebo sú s tým spojené zaujímavé aktivity počas celého roka. Čo bolo pre mňa naozaj ťažké, je, že nás s druhou paralelnou triedou premiešali, takže niektorí spolužiaci mi zostali z minulého roka, ale mnohí sa zmenili. Bola som už zvyknutá na tú starú triedu, na môjho spolu sediaceho a moju triedu som mala veľmi rada. Čo už, výmena je o zvykaní si stále na nové, niekedy ťažké veci, a moja nová trieda je tiež úplne super, a aj tak všetkých spolužiakov z minulého roka vidím stále, lebo ich trieda je ihneď vedľa.
Prvou skvelou školskou akciou bolo privítanie prvého ročníka a škôlkarov, na čo sme sa prezliekli do rozprávkových kostýmov. Tancovali sme, hrali sme sa s plastelínou, bola to veľmi pekná akcia. Trvala dva dni. Ja som sa v prvý deň prezliekla za Alicu v krajine zázrakov a v druhý za červenú čiapočku.
Ďalšia zaujímavá vec je, že som celý február chodila do školy školským autobusom. Presne takým, ako z amerických filmov, čo vás nechá rovno pred domom.
Február je čas karnevalu a ten má obrovskú tradíciu aj v Bolívii. V každom regióne Bolívie prebieha inak, v Tarije je to veľmi špecifické, a v Bolívii tvrdia, že karneval v Tarije, je ten najzábavnejší. Od prvého dňa, keď som prišla mi všetci rozprávali o tom, ako je karneval to najlepšie obdobie v roku. A 21. februára sa to celé začalo. Deň, ktorý sa volá jueves de compadres (štvrtok compadres), je dňom, kedy oslavujú hlavne chlapci. Ak máte nejakého naozaj dobrého kamaráta, s ktorým chcete byť compadres, čo je “karnevalový titul“ pre najlepších kamarátov, tak mu darujete tradičný košík, ktorý pozostáva zo zeleniny, ako kukurica, tekvica, paprika a ovocia tradičného pre Tariju, čo je hlavne hrozno a broskyne. Potom tam dáte sladký chlieb, sladkosti, lízadká, koláčiky, zapichnete vlajočky s balónikmi. Keď sa s vašim kamarátom stretnete, dáte mu košík, omotáte a obsypete ho konfetami, odpálite maličké petardy a je to. Aby ste boli ale oficiálne compadres, váš kamarát vám musí spraviť to isté o rok. Ja som sa rozhodla dať košíky mojim najlepším kamarátom, výmenným študentom.
Bolo to naozaj super, aj to vyrábanie košíkov sa mi páčilo. Hlavné námestie sa v tento deň zaplnilo hlavne chlapcami, všetci oslavovali. Je to samozrejme spojené s veľkým množstvom alkoholu, takže je to aj nebezpečné a treba sa v správnu hodinu vytratiť, ak ste dievča.
Presne o týždeň na to, 28. februára je jueves de comadres (štvrtok comadres), čo je presne to isté, ale pre dievčatá. Čiže ak máte nejakú kamarátku, s ktorou chcete byť comadres, tak jej spravíte košík a všetko prebieha úplne rovnako ako compadres. Ja som dostala 6 košíkov, 3 ktoré mi obratom dali chlapci a tri od mojich úžasných kamarátok.
Samozrejme sme si spravili úplné skvelý dievčenský deň. Hneď zo školy sme išli ku Camile domov, kde sme mali spoločný obed, odtiaľ sme išli na hlavné námestie, ktoré bolo tak trikrát plnšie ako na compadres, boli sme tam tak hodinku, hrala tam nejaká kapela, a odtiaľ sme sa presunuli na obrovskú párty, ktorá je len pre dievčatá a tancovali sme s celou Tarijou až do noci.
Bol to absolútne skvelý, nezabudnuteľný deň.
Nasledujúci deň sme sa s mojimi kamarátkami zúčastnili karnevalovej párty v kostýmoch a v nedeľu sa konal karnevalový sprievod. Môže sa ho zúčastniť akákoľvek folklórna, tanečná či kostýmová skupina. Trvalo to celé poobedie. Ja som s výmennými študentmi bola vo vyhradenom priestore pre Sarinu rodinu, ale aj tak sme sa rozhodli sa trošku prejsť popri sprievode. Bol to ale veľmi zlý nápad. Pretože karneval v Tarije je hlavne o vode. Všetci nás ohadzovali balónikmi s vodou, striekali penou či vodnými pištoľami. Samozrejme sme robili to isté, bola to neskutočná zábava, aj keď taká zmočená som na ulici ešte nebola a oči ma v živote tak neštípali.
A nakoniec lunes de barras (pondelok), posledný karnevalový deň. Ako som už spomenula, voda je veľmi podstatnou súčasťou karnevalu. V podstate už od začiatku februára nie je nič divné, že vás na ulici len tak niekto poleje, ostrieka, alebo po vás hodí balónik s vodou. Často to robia aj z auta, a na námestí sa to niekedy premení na balónikovú vojnu. Všetko to vyvrcholí v tento deň. Od rána sme boli v Corentinovom dome a napúšťali sme balóniky. A potom sme sa museli presunúť na hlavné námestie, ktoré sa v karnevalový pondelok mení na vodnú vojnu. Ani sme tam nestihli dôjsť, a už na mňa vyliali asi päť vedier s vodou, ostriekala ma cisterna a môj mobil prestal fungovať, takže bohužiaľ nemám žiadnu fotku z tohto dňa. Na námestí som sa už stretla s mojou kamarátkou Arou, a začali sme bojovať, ohadzovať sa s balónikmi a striekať penou. V tento deň nikto nezostal suchý. Bol to neskutočný zážitok a zábava. Po obede som sa stretla s mojimi kamarátkami a vyrazili sme na poslednú karnevalovú párty. Bola to párty s práškovými farbami, a to najlepšie, s koncertom známych spevákov. Videla som naživo duo Mau y Ricky, čo sú speváci z Venezuely a potom aj americko/mexickú speváčku Becky G, ktorá je veľmi populárna, nielen v latinskej Amerike.
Medzi celým karnevalovým šialenstvom som oslávila svoje sedemnáste narodeniny. Bol to piatok, 22 februára. Od rána mi chodili správy a v škole mi všetci blahoželali, nevyhla som sa slzám, samozrejme. Obedovali sme u mojej host babky s celou mojou host rodinou a s výmennými študentmi. A ako sa na mňa usmiala šťastena, v tento deň som ja aj všetci moji kamaráti dostala pozvanie na oslavu pätnástich narodenín Augustíny, čo je sestra mojej kamarátky José a taktiež moja kamarátka. Veľmi som sa z toho tešila, pretože som mala obrovskú narodeninovú oslavu aj ja, a mohla som sa zúčastniť a vidieť, ako taká pätnástka prebieha. A je to presne také ako z amerických filmov. Oslávenkyňa si oblečie obrovské kamienkové šaty, je tam kopa jedla a pár stoviek hostí. Ešte pred samotnou oslavou som sa s mojimi kamarátkami zo školy dohodla, že sa stretneme u jednej z nich doma, aby sme sa spoločne pripravili. Keď som tam prišla, dievčatá ma čakali s balónmi, tortou a spravili mi úplne úžasné, krásne prekvapenie. Boli to pravdepodobne moje najlepšie narodeniny v živote, na ktoré nikdy nezabudnem.
Som veľmi vďačná, že som ich mohla osláviť v kruhu toľkých priateľov, aj keď som tak ďaleko od rodiny a kamarátov na Slovensku. Marec sa s koncom leta trošku ukľudnil. Pokračovala som v chodení do školy, všetko fajn, a 15. marca som zmenila rodinu. Po ďalších troch mesiacoch ma znovu čakala táto neľahká úloha. Nebolo to však až také náročné, ako prvá zmena, pretože túto rodinu som už predtým dobre poznala, aj keď je to trošku iné, lebo už nebývam v centre. Ale keďže Tariju už skvele poznám, nie je to zas až taký problém. Rodina je dobrá, hlavne s host mamkou si dobre rozumiem.
23. marca som s mojimi spoužiakmi absolvovala desfilé pri príležitosti día del mar (deň mora). Pre Bolívijčanov je strata mora naozaj veľmi dôležitou udalosťou. Desfilé je tradičnou záležitosťou pri viacerých štátnych sviatkoch. Prebieha to vlastne tak, že posledné ročníky všetkých škôl si pripravia formáciu a pochodujú ako vojaci cez pár ulíc. Okrem škôl sa zúčastňuje aj armáda, či dôležité inštitúcie. Bolo to veľmi zaujímavé pochodovať, veľa sme to v škole nacvičovali, nemohli sme sa ani pohnúť z určenej pozície. Samozrejme sme desfilovali v školskej uniforme, mne však škola povolila použiť Rotary sako, ako výmennej študentke.
A tak mi tu dni plynú rýchlo, stále sa niečo deje. V škole na mňa nie sú kladené vysoké nároky, ale aj tak sa tam nenudím, pretože škola v Bolívii je veľmi rušná. Navyše mám v škole veľa kamarátov a rada tam chodím.
Február bol pre mňa najťažším mesiacom mojej výmeny. Nie len, že som musela pozmeniť triedu, ale hlavne pretože som sa sama so sebou nevedela vyrovnať. Nevedela som prijať, že môj bolívijský život skončí, stále som myslela na to, že budem musieť odísť, a asi som si aj urovnávala v hlave kamarátstva a vzťahy ktoré som tu nadobudla. Ja som do toho dala naozaj veľa úsilia, aby som sa čo najviac priblížila Bolívijčanom, preskúmala poriadne ich mentalitu, a vytvorila priateľstvá na celý život. To sa mi aj podarilo, ale už som z toho bola unavená, stále som chcela byť pre všetkých perfektná a chcela som dosiahnuť viac, ako bolo pre moju osobnosť možné. Ale to všetko sa ukľudnilo a teraz som už znovu viac vyrovnaná sama so sebou a s mojim životom tu.
Tak to by bolo asi všetko, dúfam že sa máte doma všetci super, užívajte si jaro, mne sa tu už začína celkom ochladzovať.
Natálka.
Landing at Viru Viru 
Pridaj komentár