20. Výlet do ukrytého mesta inkov a oveľa viac

Ahojte a vitajte p dlhom čase pri novom článku. Za ten dlhý čas sa stalo naozaj množstvo vecí, takže napíšem niečo o tých najzaujímavejších.

12 apríla som odletela za jedným z najkrajších výletov v mojom živote. Moja cesta sa začala ráno, 12. apríla, keď som spolu z Grantom odletela do La Paz. NA letisku sme počkali na ostatných a vyrazili sme autobusom až do Cuzca. V noci sme sa zastavili v Pune, čo bolo prvé veľké peruánske mesto na brehu jazera Titicaca, kde sme sa navečerali. Cesty v Peru sa mi úprimne zdali ešte horšie, ako tie v Bolívii, takže veľa som toho nenaspala. Skoro ráno sme dorazili do Cusca. Hneď sa mi to tam zdalo sympatické a odlišné od Bolívie. Ubytovali sme sa v hoteli neďaleko od centra mesta a pospeli sme si až doobeda, nakoľko sme boli veľmi unavení. Poobede sme sa vybrali na prvé turistické miesto, a to Sacsayhuamán čo sú vlastne ruiny na návrší nad mestom. Sprievodcovia nám vysvetľovali, ako inkovia stavali tieto enormné stavby, bolo to veľmi fascinujúce.
Taktiež bol z tohto miesta výhľad na celé mesto a plno lám a alpák.

P1110186.JPG

P1110191
Výhľad na celý Sacsayhuamán

P1110188.JPG

Odtiaľ sme sa okľukou, vďaka ktorej sme mohli vidieť krásne zelené hory, ktoré obklopujú Cuzco, presunuli do historického centra mesta. Ako to už v Južnej Amerike chodí, nechýbalo veľké námestie s krásnou katedrálou, v ktorej sme sa aj boli pozrieť. Centrum je naozaj nádherné, pokojné a nie až tak preplnené turistami, čo ma celkom prekvapilo. ť.

P1110192.JPG

P1110290.JPG

P1110291.JPG

Nasledujúce ráno sme si všetci zbalili veľké ruksaky a vybrali sa do údolia Vale Sagrado, ktoré leží asi hodinu od Cusca. Tam sme mohli obdivovať prírodu, polia, dedinky, ktoré vyzerali inak a asi aj krajšie ako tie Bolívijské a užívali sme si cestu autobusom so všetkými výmennými študentmi.

P1110197.JPG

Okolo obeda sme došli do dedinky , kde sme sa boli pozrieť na trhoch. Indiánske svetre, deky, jedlo, ovocie, no skrátka chcela som kúpiť všetko. Na každom rohu sme stretávali indiánov s maličkými alpakami, s ktorými sme sa mohli odfotiť.

P1110202

P1110205.JPG

 

Dali sme si aj výborný obed, kde som ochutnala Ceviche, čo je tradičný šalát zo surovej ryby. Bolo to dobré, ale plný tanier by som toho asi nezjedla. Z dedinky sme pokračovali v našej jazde autobusom až do dedinky Ollantaytampo, ktorá je akoby vstupná brána k Machu Picchu. Staré inské mesto, nie až tak ukryté v horách. Bolo tam krásne.

P1110223.JPG

P1110225.JPG

No ako to už v Latinskej amerike chodí, mali sme oneskorenie a museli sme si to tu prejsť veľmi rýchlo. A tak sa nedopatrením stalo, že celá naša skupina výmenných študentov sa rozdelila na dve polovice. Museli sme sa vrátiť na parkovisko, zobrať všetky naše veci a autobusom sa presunúť na vlakovú stanicu. Lenže nejakým nedopatrením sa stalo, že jedna skupina, tá v ktorej som bola aj ja, išla rovno na vlakovú stanicu. Až tam sme zistili, že sme sa rozdelili. Lenže vlak odchádzal o 20 minút, a my sme nemali nič so sebou, všetko sme nechali v Autobuse. Nakoniec nám druhá skupina priniesla všetky veci, ale bolo to neskutočne ochlp, nastúpili sme do vlaku 3 minúty predtým, ako sa pohol. No bol to neskutočný strach a adrenalín. Všetko sme ale stihli a užívali sme si cestu v Machu Picchu exprese. Dala som si tam mandľový čaj s mliekom, čo bol jednoznačne najlepší čaj, aký som kedy pila. Večer sme dorazili do mestečka Machu Picchu, čo je turistické mesto postavené pre turistov. Sú tam len hotely, obchody, reštaurácie, a aj kúpele s horúcimi bazénmi, kde sme sa aj vybrali. Ráno sme museli vstávať veľmi skoro, naraňajkovali sme sa a vybrali sa čakať na autobus, ktorý nás vyviezol až do kopca do skrytého mesta inkov, Machu Picchu. Bola som trošku sklamaná, že sme tam nevyliezli turistickým chodníkom, to by bolo ešte o niečo lepšie. Prešli sme vstupom a po krátkom chodníku sme sa dostali až k výhľadu na Machu Picchu. Bolo to niečo neskutočne krásne. Viacerým, vrátane mne ušla aj nejedna slzička, nemohla som uveriť tomu, že som naozaj na Machu Picchu, miesto ktoré som túžila ako mnohí navštíviť, a splnilo sa mi to už v sedemnástom roku môjho života.

P1110229.JPG

P1110234.JPG

Odfotili sme sa asi stokrát, a pomaličky išli chodníčkom dolu do mesta. Prešli sme celé Machu Pichu, domčeky, záhrady s lamami, užili si výhľady na okolité hory a sprievodca nám porozprával veľa o histórii. Architektúra a systémy ktoré Inkovia používali sú úplne fascinujúce a všetko je dobre zachované.

P1110249.JPG

P1110255.JPG

P1110228.JPG

Celá prehliadka trvala asi dve hodiny. Bolo mi až smutno, keď sme odtiaľ museli odísť. Dole v meste sme si dali výborný obed a vybrali sa vlakom späť a odtiaľ autobusom do Cusca, kde sme unavení dorazili večer. Nasledujúci deň sa niesol v znamení poznávania Cusca ďalej od centra, išli sme na lokálny trh, kde som ochutnala ovocie, ktoré nemáme ani v Tarija, ako napríklad pitahaya (dračie ovocie). Večer sme sa išli pozrieť na tanečné predstavenie tradičných peruánskych tancov. No a posledný deň sme mali voľno, takže sme zašli na nákupy a taktiež som išla navštíviť Sawyera v nemocnici, lebo bohužiaľ ochorel. Nočná cesta autobusom do La Paz nebola o nič lepšia, ako tá prvá, takže som sa už tešila, že po hodinovom lete do Tariji sa dobre vyspím doma. No lenže keď sme prišli na letisko v La Paz, môj a Sárin let už odletel. Boli sme zmätené a nahnevané, pretože o zmene času letu sme nič nevedeli. Podarilo sa nám získať jedno miesto na večerný let do Tariji, lenže sme boli dve. Takže som nakoniec povedala, že nech ide ona a zostanem v La Paz až do najbližšieho voľného letu. Zostala som u Chantal, čo je dievča z Nemecka a jediná výmenná študentka žijúca v La Paz. Náhodou v jej dome bola na víkend aj druhá Nemka Anouk, ktorá žije v Cochabambe. Takže sme si to spolu užili, ešte v ten večer sme išli navštíviť 12 kostolov, čo je veľkonočná tradícia v Bolívii a nasledujúci deň sme sa prešli po meste, viezli sa na lanovkách a večer sme robili palacinky. V sobotu ráno som mala svoj let, našťastie tu už prebehlo všetko v poriadku, a tak som konečne prišla domov. V pondelok som sa vrátila späť do školy, a do mojej normálnej rutiny. Ďakujem mojim rodičom na Slovensku, lebo bez nich by som nijaký z týchto zážitkov nemohla mať.

V mojej tretej rodine sa mám skvele, aj keď už nebývam v centre, tak som si zvykla a naučila som sa lepšie používať hromadnú dopravu.

Chcela by som napísať aj niečo o škole, keďže tvorí veľkú časť mojej výmeny.Bolívijská škola prebieha veľmi odlišne od tej slovenskej. Prvá hodina začína o pól ôsmej. Každá hodina trvá 40 minút a najprv sú štyri hodiny bez prestávky, potom jedna veľká prestávka a potom ďalšie tri hodiny. Škola končí o pól jednej poobede a všetci idú obedovať domov. Niekdy máme hodiny aj poobede a niektoré ročníky aj v sobotu, ale celkovo je čas, ktorý trávim v škole kratší ako na Slovensku. Taktiež sa nosia školské uniformy, čo je podľa mňa úplne super, lebo nemusím každé ráno rozmýšľať, čo si oblečiem, všetci sú oblečení rovnako, takže neexistuje žiadne porovnávanie sa v tomto smere, a taktiež sa mi páči, že je to akoby taká značka školy, keď idete po ulici v uniforme a všetci môžu vidieť do akej školy chodíte. Na hodinách je to oveľa rušnejšie ako na Slovensku, učitelia nie sú veľmi prísni, len málokedy je v triede ticho. Level vzdelávania je určite nižší, ako na Slovensku, ale je oveľa vyšší, ako som čakala predtým, než som sem prišla, milo ma to prekvapilo. Taktiež moja škola (Colegio Hermano Felipe Palazón) je jedna z najlepších a najdrahších v Tarije. Školné na jeden mesiac vyjde na približne 120 eur. V Bolívii celkovo platí, že čím je škola drahšia, tým je lepšia a štátne školy, ktoré sú zadarmo sú väčšinou s nízkou kvalitou vzdelania. Ja tu do školy chodím naozaj rada, a práve v nej som našla mnohých skvelých kamarátov.

IMG-20181123-WA0073
Fotka ešte z minulého roka s jednými z najlepších kamarátok ktoré tu mám. Dievčenská uniforma je tvorená hlavne z košele alebo trička a károvanej bordovej sukne.
IMG-20181123-WA0074
Ešte aj fotka s Felipem, aby ste videli aj chlapčenskú uniformu:)

Okrem školy som stále chodila plávať, začala som chodiť na hodiny hudobného nástroja a občas idem s kamarátmi zo školy von, na jedlo, alebo len tak k niekomu domov. Samozrejme sa stále stretávam aj s ostatnými výmennými študentami, a náš vzťah sa nijako nezmenil, stále sme všetci piati super kamaráti a strašne ich mám rada, budem veľmi smutná, keď ich budem musieť opustiť. V máji sa ochladilo, prichádza zimné ročné obdobie, ale my sme sa vybrali do tepla do Santa Cruz na Rotary dištriktnú konferenciu. Prvý deň sme mali fotenie s rozhovormi do časopisu a taktiež aj rozhovor v rádiu, na ktorý som bola vybratá ešte s dvomi výmennými študentmi.

P1110323.JPG

Bolo to super, zase nejaké nové a zaujímavé skúsenosti. Ja som Bývala u Marlene, čo je šéfka rotary youth exchange v Bolívii, čo bolo fajn. Ešte v ten istý deň ma prišiel navštíviť Noah z dánska a pomohol mi s prípravou bublaniny. No lenže sa stal menší fail. Dali sme cesto do formy, posypali ho jahodami a potom sme zistili, že sa tá forma nezmestí do rúry. Takže sme panikárili, čo budeme robiť, museli sme vybrať všetko ovocie a preliať cesto do inej formy. Takže bublanina nevyšla úplne najkrajšie. Skoro ráno sme odniesli naše dezerty do rannej šou bolívijskej televízie, kde sme boli ako výmenný študenti hosťami. Opäť skvelý nový zážitok. V ten večer sme sa so všetkými výmennými študentmi z celej Bolívie vybrali do mesta, aby sme strávili posledné spoločné chvíle. V sobotu sme boli súčasťou prezentácie o výmenných študentoch, kde som sa ako jediná Slovenka v Bolívii mala za úlohu predstaviť a povedať niečo o Slovensku. Potom sme s mojimi kamarátkami Isabelou z Kalifornie a Lucie z Francúzka predávali výtlačok z novín s nami a nejaké iné maličkosti pre Rotary. Večer sme sa pekne obliekli, nalíčili a čakala nás krásna gala večera. No a posledný deň konferencie sme strávili trošku ďalej od Santa Cruz na ranči, kde sme si nacvičili tanec s výmennými študentmi a vyhrali sme s ním prvé miesto v talentovej súťaži. Pondelok som išla s Isabelou do botanickej záhrady, ktorá bola veľmi pekná a veľká. Prešli sme sa do centra mesta a večer som sa so všetkými rozlúčila, mala som slzy na krajíčku, je to ťažké keď neviem, či tých ľudí, ktorí sa stali mojimi kamarátmi ešte niekedy uvidím. Odišli sme s výmennými študentmi z Tariji späť domov, kde som sa opäť vrátila do mojej rutiny. V Tarije sa už pomaly ochladzuje, prichádza zima. Vymenila som plávanie za nácviky tanca s mojimi spolužiakmi, čo je úplne super, a ktorý dúfam budeme môcť predviesť ešte pred mojim odchodom.

Moja prvá host rodina ma vzala na dva krásne výlety. Prvý bol asi hodinu od mesta Tarija, do prírodnej rezervácie, ktorá sa volá Reserva de Sama. Bola to asi polhodinová prechádzka, aby sme dorazili k nádhernému vodopádu. No zábava sa ešte len začala, lebo sme sa cez klzké skaly a ľadový prúd vody chceli dostať až blízko o vodopádu. Nakoniec sme to zvládli s trochou adrenalínu a zmrznutými nohami. Stálo to za to, vodopád bol nádherný. Po ceste naspäť sme videli krásneho veľkého kondora veľmi blízko od nás.

P1110305
Cez všetky skaly, ktoré vidíte na obrázku sme sa dostali až dnu, k vodopádu
P1110310
Kondor predvádzajúci sa na skale

Druhý výlet bol dvojdňový. Vybrali sme sa na ranč neďaleko od mestečka Entre Ríos. Bolo to veľmi relaxačné miesto, kde sme sa prešli do lesa, bolívijské lesy sú ako džungľa, všade obrovské pavučiny, stromy obrastené machom, liany visiace zo stromov, či pochodovanie gigantických mravcov. Taktiež sa dalo zísť dolu ku rieke. Jazdili sme na koni a mali skvelé jedlo. Chcela by som veľmi poďakovať mojej prvej rodine za to, že ma vzala na tieto krásne miesta.

P1110319.JPG
Zdá sa mi každý mesiac ide rýchlejšie a rýchlejšie. Zostáva mi tu ešte niečo cez mesiac a moje pocity sú zvláštne. Samozrejme, že sa teším na rodinu, kamarátov a jedlo, ale domov sa mi ísť nechce. Mám možno tak trochu strach, aké to celé bude, aká budem ja po tejto zmene, ale treba myslieť pozitívne a dúfam, že sa mi podarí posunúť môj slovenský život na ďalší level. Okrem toho len pri pomyslení že budem už čoskoro musieť opustiť môj nový domov, Bolíviu, sa mi chce plakať. Toto miesto a ľudia ktorých som tu stretla pre mňa znamenajú naozaj veľa, bude mi chýbať život, ktorý tu mám, jedlo, host rodiny a proste všetko. Tento posledný mesiac si chcem čo najviac užiť a ešte zažiť mnoho vecí. A potom sa vidíme😊
Natálka

Reklamy

One thought on “20. Výlet do ukrytého mesta inkov a oveľa viac

Add yours

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Vytvorte si webové stránky alebo blog na WordPress.com.

Up ↑

%d bloggers like this: